Načo je nám (mne) občiansky preukaz? A nepýtam sa to kvôli dileme, či sa mi zmestí do peňaženky alebo ho mám radšej nosiť v zakladači na doklady. Touto otázkou ukazujem prstom na jeho funkčnosť a to rovnako na systémovú ako aj na ideovú.

Cestou do Srbska som si uvedomila, že už mesiac nemám platný občiansky preukaz. Vďaka cestovateľskej opatrnosti som mala pri sebe platný pas. Zvyšok pobytu až do dnes som sa sama sebe smiala a najmä čudovala, ako sa mi to vôbec mohlo stať – zabudnúť na niečo tak „dôležité“. No nezabudla som na to sama. Mesiac som dokázala plnohodnotne fungovať s neplatným OP v spoločnosti, kde sa človek musí neustále identifikovať. V banke som sa ním preukázala pri prevode peňazí, na pošte pri preberaní doporučeného listu, pri ubytovaní sa v hostely a všade im postačila tá moja mesiac neplatná karta. Ktovie, možno ak by ma neďaleko Subotice z ničoho nič nenapadlo rátať pred koľkými rokmi som začala chodiť na strednú, možno by som prešla aj hraničnou kontrolou bez zmienky o neplatnosti tohto „dôležitého“ dokladu. Tak sa teraz prestávam smiať a asi aj čudovať. Už sa len pýtam, čo je na ňom také dôležité? Moje meno a fotka, adresa bydliska alebo tie tri rôzne dátumy? Nebodaj pohlavie či údaj o tom kto ho vydal? Alebo sú na ňom také vzácne tie číselné kódy ako napríklad rodné číslo, číslo OP alebo to magické číslo so zobáčikmi na zadnej strane?

Nie sú dôležité a zväčša na nich nezáleží! Lebo ak by tomu tak bolo, istá slečna nebezpečná by nemohla pred rokom na moje meno uzavrieť šesť rozličných poistných zmlúv a ja by som si za posledný mesiac v banke či na pošte ani nepískla. Načo je nám teba občiansky preukaz, keď sa pravosť z neho odpísaných údajov nikde nekontroluje? A to nehovorím o malých rodinných spoločnostiach, kde Jožo pozná Fera od detstva a nepotrebuje k overeniu jeho identity okrem toho starého známeho pohľadu nič. Hovorím o spoločnostiach ako je Allianz, Generali, Wüstenrot alebo ING. Aj v týchto prešli zmluvy s mojím menom na životné poistenie a stavebné sporenie bez mihnutia oka a najmä bez môjho vedomia. K tomu všetkému stačilo „šikovnej“ sprostredkovateľke moje meno, adresa a rodné číslo (mimochodom, dodnes mi nikto kompetentný nevie vysvetliť odkiaľ ho získala, i keď polícia prípad už rok vyšetruje). K tomuto, osobnými informáciami nabitému kokteilu, stačilo už len vymyslené číslo OP plus imaginárny dátum platnosti a voalá falošné zmluvy sú na svete. Falošné zmluvy s mojou, takmer skutočnou, identitou.

Som presvedčená, že ak by nado mnou visela hrozba exekúcie, alebo akýkoľvek iný závažný problém, úrady by si pre istotu skontrolovali ešte aj tie zelené lístočky lipy na ľavej strane OP. Vyzerá to tak, že osobný údaj je dôležitý iba v istých prípadoch bez ohľadu na skutočné potreby občana. Z toho mi vyplýva len jedno: váha údaju naberá na svojom význame na základe potrieb vyššej jednotky. Na tomto mieste by som teda mala zmeniť pôvodné znenie mojej otázky „Načo je nám občiansky preukaz“ na otázku „Komu slúžia naše občianske preukazy“.

Na záver ešte dodám kratučkú úvahu: Občiansky preukaz by na základe akejsi všeobecne prijímanej idey mal byť kľúčom k identite osoby. Ale načo je nám (mne) kľúč, ktorým sa nič nedá zatvoriť? Načo mi je kľúč, ktorý pomáha iným aby sa dostali do môjho domu?

P.S. V Srbsku bolo neskutočne teplo. A v prípade spomínanej podvodníčky ešte nepadol žiaden ortieľ a to i napriek jednoznačným dôkazom preukazujúcim jej vinu – narušenie mojej suverenity a odcudzenie mojej identity. Celý prípad pravdepodobne skončí formulkou: Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že skutok pre ktorý sa vedie trestné stíhanie nie je trestným činom, ani nie je dôvod na postúpenie veci a preto je zastavenie trestného stíhania odôvodnené.